Pozerám dokola tie dve veci čo si si dala do fb príbehu...
...a vôbec to nevyzerá ako... rozhodnutie s ktorým si spokojná.
Namýšľam si? Domýšľam si zle? Je toto súčasť toho procesu, ktorým sa zmieruješ s nejakým rozhodnutím? Aj keby áno... to že musíš mať proces na zmierenie sa... nehovorí o tom rozhodnutí príliš sebaisté veci.
Možno je to "len" to že... to nebolo ľahké rozhodnutie, a tak aj keď si si istá, you need to go through the process of mourning of all you decided to not have... A možno je to zasa tvoja utekajúca stránka ktorá sa bojí toho že by jej bolo dobre.
Lebo si myslíš že si to nezaslúžiš, (a)lebo neveríš že by to tak naozaj mohlo byť, (a)lebo všetko čo nie je bolesť a temnota a prázdno je ti tak veľmi neznáme že ťa to desí so much...
Poprosila si ma aby som ťa nepresviedčal, aby som to akceptoval... Ale povedala si aj že si ma blokneš keď to bude finálne...
(Prosím neblokuj si ma, nech aspoň vidím zmeny avatarov a čo dáš do toho fb story. Som veľmi vďačný za to, že si si ma neblokla (zatiaľ). A ak to aj naozaj bolo finálne rozhodnutie... Nechaj mi prosím tú kľúčovú dierku do tvojho života. Nebudem to zneužívať, vieš o tomto blogu, budem ti tu dávať svoje myšlienky k dispozícii bez toho aby som ti ich tlačil, bez toho aby sa ti nútili do sveta cinkaním.
Myslím že hlavne o to ide.
Aby si mohla mať od človeka takú vzdialenosť že on ju nemá ako prekročiť.
Že pokiaľ tú vzdialenosť môžeš prekročiť ty, a on ju neprekračuje, že to je to hlavné.
The only control you learned you have in your life, the only control you... are able to believe you at least somewhat have?
Povedať niekomu nech ťa nechá na pokoji nikdy nezaberalo. Nikto ti nikdy nedal možnosť aby si si ty zvolila že, a kedy, prídeš. Každý ti vstupuje do osobného priestoru ako sa im zachce lebo majú v piči.
A tak sa naučíš že jediný spôsob ako získať trochu kontroly je úplné vyblokovávanie ľudí.
A zároveň sa naučíš, že hlavný spôsob ako odmerať ako veľmi niekto chce byť pri tebe je sledovať ako veľmi poruší a odignoruje hranice ktoré si sa pokúsila stanoviť.
A to je brutálne komplikovaná kombinácia.
Hnevala si sa na moje pokusy s kvetmi, hnevala si sa že som viacnásobne porušil čo si mi povedala že ti mám sľúbiť, že to nemám robiť. Hnevala si sa že som prekročil hranicu ktorú si stanovila. Ale mám pocit že zároveň to niečo v tebe potešilo, lebo si zvyknutá to brať ako signál toho ako veľmi ťa človek chce - čím viac ignoruje čo mu hovoríš, čím viac ignoruje a prekračuje hranice ktoré sa pokúsiš stanoviť, tým viac ťa chce, a tak to niečomu v tebe... imponuje, zároveň s tým ako niečomu inému v tebe to neskutočne vadí.
Hnevala si sa že som ti vpadol do priestoru, a zároveň si sa hnevala že som ti v poslednej chvíli dal možnosť, že to nebol úplný, totálny vpád ktorému si nemala možnosť sa vyhnúť. Hnevala si sa že som ti vpadol do priestoru, a bolo ti smutno/ľúto že v poslednej chvíli som prestal ignorovať čo si povedala že chceš.
Už dlhšie mi to behá hlavou, že tým ako si obklopená a týraná kokotmi, si sa asi naučila že signál náklonnosti je že kokoti ignorujú čo hovoríš a chceš. Čím viac niekto nerešpektuje čo hovoríš že chceš, tým viac ti to ubližuje lebo nerešpektuje hranice ktoré sa snažíš stanoviť, ale zároveň tým viac ťa to teší, leboveď je to pre teba naučený signál že tým viac ťa má rád...
A ja sa snažím holými nohami kráčať po tomto ostrí noža... Musím priznať že nie vždy zámerne, častokrát balansujem len vďaka tomu ako sa vo mne strieda tá dominantná myšlienka, a až spätne si uvedomím že to bolo takto...
A možno je to aj lepšie, jednoduchšie, keď to nerobím premyslene...?
Neviem.
A teda snažím sa holými nohami kráčať po tejto čepeli... Na jednej strane abusively nerešpektovať čo mi povieš a hranice ktoré sa snažíš stanoviť, dosť na to, aby Jinx podľa svojich naučených vzorcov usúdila/zacítila že mi na tebe fakt záleží... ale nie dosť na to aby to bola reálna abuse ako tá čo ťa do tohto stavu dostala, nie dosť na to mi zo seba začalo byť zle... a na druhej strane snažiť sa rešpektovať čo mi povieš, lebo tak prejavujú a vnímajú lásku ľudia čo nie sú zničení dekádami skurvenej abuse...
...snažiť sa rešpektovať čo mi povieš, dosť na to aby Powder zacítila že ťa ľúbim, dosť na to aby som ja mohol byť na seba hrdý že sa správam tak ako si moja láska k tebe zaslúži, že dokážem byť stále ja...
Kráčam a čepeľ sa mi pri každom kroku zarezáva hlbšie do chodidiel, krv odkvapkáva do neznáma podo mnou. Je tvoja, dúfam. Každá jej kvapka je tvoja. A kým dokážem veriť že každý nasledujúci krok má zmysel, tak ti ich s radosťou darujem. Až do tej poslednej.
(21:46 nič nové vo fb story, ale messenger ťa ukazuje online... pokušenie napísať ti je obrovské... kompromis je poslať ti link na tento blogpost keď ho dopíšem... strach je že to už bude príliš, že predsalen potrebuješ nech chvíľu necinkám, nech už to cítiš akokoľvek... ďalší strach je že to je presne naopak, že potrebuješ aby som borderline abusively cinkal a snažil sa ťa zmanipulovať skuvíňaním, emocionálnym vydieraním, kokotistickou ignoráciou všetkého čo si povedala že chceš a všetkého o čo si ma poprosila...
...pokúsim sa položiť nohu na čepeľ, očakávam ten pocit ako sa mi zareže o kúsok hlbšie do chodidla, a... zmätene sa zapotácam keď moja noha len hrabne do prázdna. Kde je moje ostrie noža? Do ktorej strany od neho som práve tou nohou hrabol? Do príliš veľa alebo príliš málo?
Zastavím.
Snažím sa zistiť kadiaľ pokračuje ostrie noža. Na jednu stranu, do viac správania sa k tebe ako k veci, ignorovaniu toho čo mi hovoríš, aby si cez ten skurvený zlomený abuse-created mechanizmus zacítila že ťa fakt hrozne ľúbim? Na druhú stranu, do viac správania sa k tebe ako k Bytosti, do viac správania sa k tebe tak ako sa k tebe chcem správať, aby si zacítila že nie som len ďalší skurvený únosca čo si ťa zavrie v ...jak je basement slove... aha v pivnici, a bude čakať kým začne účinkovať stockholmský syndróm.
How the fuck do you message "i love you and care about you", without becoming an abuser, to someone whose emotional mechanisms have been learned from, and built by abusers?)
Položím pätu pravej nohy k špičke ľavej, posledný kúsok čepele ktorý momentálne vidím.
Stojím, pozerám okolo.
Premýšľam či to čo vidím krok pred sebou, tvoje fb signály, sú naozaj... si mi naozaj ukázala ďalší kúsok tej čepele po ktorej mám kráčať, alebo si to len hlúpo domýšľam lebo sa snažím zúfalo hľadať nádej všade, hocikde.
Chcel som prísť. Keď si povedala že necháme to tak, po pol hodine keď som si trošku zvykol na to mechanické chladné mŕtvo čo vo mne nastalo (možno ako obranný mechanizmus proti hysterickej bolesti), som premýšľal že sadnem na bus a idem za tebou a napíšem ti že idem.
Mám pocit že by ti to bolo známe, tá situácia, ten pocit, či už negatívny alebo pozitívny alebo hocijaká zmiešanina oboch, ale bolo by ti to známe. Možno by si sa priam potešila že sa máš čoho chytiť, že vieš čo sa deje. Že to čo sa deje je napiču, lebo zasa ako vždy niekto ignoruje čo si mu povedala, ale aspoň vieš čo sa deje a čo to znamená a čo s tým spraviť.
Nešiel som.
"“Beware that, when fighting monsters, you yourself do not become a monster... for when you gaze long into the abyss. The abyss gazes also into you."
I will not let the monsters of your past turn me into another monster.
I'm walking on the blade so I can hug you and throw us both onto the other side of the blade.
I keep standing where I am.
I think I can still see you up ahead, cutting every piece of yourself on that blade, crying and laughing, whatever I do, the other part of you screaming "See? I was right! He doesn't give a shit!"
I sit down, the blade wanting to split me in two.
It will not.
I'm not letting you go until I'm sure all your parts meant it, and right now I'm not.
But I'm also not rushing in right away like an asshole who thinks you're his plaything.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára